chov králikov

Strieborné králiky existujú už veľmi dlho. Engländers Markham informuje, že strieborné králiky boli v Anglicku chované už od roku 1961. Vtedy nazývané ako sivostrieborné by mohli podľa Nachtsheima vykazovať stredný stupeň striebritosti a odpovedať dnešným strieborným čiernym. Strieborné čierne vznikli kombináciou činiteľov pre čiernu srsť s faktormi pre striebornatosť, že činitele striebornatosti sa vyskytovali oveľa skorej u divokosfarbených zvierat.
Tiež dnes sa nezriedka vyskytujú divoké králiky s činiteľmi striebornatosti. Kedže slabá striebritosť vo farbovo nie ľahko definovateľnej sivohnedej srsti divokých králikov je ťažko rozoznateľná a striebritosť tiež nad to neprináša žiadne vitalitu ovplyvňujúce faktory, majú takéto zvieratá vo volnej prírode normálne šance na prežitie. V roku 1730 venoval Francúz Doussot strieborým králikom list s titulom: “ Gris argentes de Champagne „ (Sivý šampanský strieborný). V roku 1765 bola zmienka v prírodovedeckej encyklopédii a v roku 1800 predstavená od Abt Rozier. V roku 1823 informoval John Lawrence, že do Anglicka importované strieborné králiky zo Šampane boli v grófstve Lincolnshire anglickými striebornými králikmi úplne vytlačené. Vo svojej práci „Guide de l Educateur de lapins“, 1854 zarátal Mariot-Didieux podplemeno lapin argente ku skupine kožušinových králikov.
Ešte v 1.polovici 19. storočia mali anglicke strieborné králiky veľkosť a tvar divokých králikov strednú striebritosť, francúzske boli strednej veľkosti a ako už bolo spomínané a zrejme rovnako strieborné. Podľa informácie Meslaya (1900) však chovatelia v Šampani viac a viac prispievali k tomu, plemenu dať väčší tvar, „aby sa zvýšil príjem a aby sa získala väčšia kožka a viacej mäsa“. Asi v tom istom čase priniesli francúzki chovatelia podľa Nandina (bez bližších údajov) zmenenú módu následne „ voľbou chovu strieborného plemena pre trh ktorého srsť bola veľmi svetlá, oveľa svetlejšia ako dovtedajšia striebritosť s veľmi svetlým modrosivým podkladom“.
Ako „Šampanský strieborný“ prišli 1914 (podľa Emila Piegsa, Bielefeld) tieto francúzke stieborné králiky do Nemecka, boli propagované ako „sivo strieborné králiky“ a hneď sa usadili aj napriek rozhorčenému odporu chovateľov nemeckého veľkého strieborného. Podľa (Wischer, 1933, Diel 1) udeľoval vzorník klubu plné bodové hodnotenie len pri hmotnosti 5,5 kg, hoci zvieratá pri normálnom kŕmení strednú veľkosť nepresiahli. Chýbajúca hmotnosť bola doháňaná kŕmením a zvieratá boli nemotorné a nepekné. Iné mali dlhý krk, kostnaté ramená a vyčnievajúce bederné kosti. Príliš svetlá striebritosť sa nepáčila, o francúzkych strieborných sa polemizovalo ako o „múčňakoch“ alebo „mlynároch“.
Avšak všetky tieto osočovania nič nezmohli, neotriasli tých čo verili na budúcnosť plemena. Musel sa nechať voľný priebeh tomu, že plemeno už nebolo zaradené medzi obrie, ale ku stredne veľkým plemenám.
Francúzke strieborné králiky, ktoré kvôli svojej veľmi svetlej striebornatosti nenašli u nemeckých chovateľov potrebný záujem, vytvorili východzí základ pre dnešný tvar veľkého svetlého strieborného. Vďaka svojej robustnosti, úžitkovosti a hospodárnosti našli veľké svetlé strieborné množstvo priaznivcov a už dlho sa nachádzajú v skupine najviac chovaných plemien králikov. So svojou v priemere s veľmi dobrou kvalitou patria veľké svetlé strieborné ku najsilnejšie zastúpenému plemenu na všetkých výstavách králikov vôbec.
 
Vzorník plemien králikov SZCH 2009 uvádza:
Veľký svetlý strieborný pochádza z Francúzska, ale jeho predchodcovia, králiky so striebristou srsťou tam priviezli portugalský moreplavci na začiatku 17. stor. z Indočíny. Chov strieborných sa rozšíril hlavne v 18. storočí pre svoju veľmi zaujímavú kožušinu. Na začiatku 20. stor. bol tento králik exportovaný do Nemecka, kde toto francúzske plemeno zušľachtili.U nás je Vss veľmi obľúbeným a rozšíreným plemenom a jeho chovatelia sú organizovaní v Klube chovateľov Vss.